Skončil mi kurz yogy a ayurvédy, a tak som sa presťahovala. A som v pitchi....nie nie, nenadávam, tak sa volá môj nový hotel, Baan Pitcha (čita sa to bán pitcha s č, ani mi to nejde napísať úplne napriamo, keďže takéto škaredé slová veľmi nepoužívam...). Je to vtipné, ale doma by som sa určite neubytovala v niečom podobnom. Už len ten význam slova by ma odradil. Ale tu je všetko inak, tu bežne vidíte názvy ako napr. Porn resort, slovo porn totiž v thajčine znamená dobrý, dobrá, takže veľa rezortov, dokonca mená ľudí, či už ženské alebo mužské sú bežne Porn, ja osobne poznám dvoch ktorým majú také meno, číta sa to pon. Ešteže tak, inak by mi to fakt robilo problém vysloviť. Ale vlastne prečo? Veď to je len slovo, akýsi zvuk, ale pre nás ľudí má význam. Sú slová, ktoré znamenajú spoločné pochopenie pre skupiny ľudí, ako sú napríklad rôzne jazyky, sú slová, ktoré pre niekoho môžu znamenať niečo, pre iných, so špeciálnym zážitkom môžu znamenať a vyvolávať reakcie iné (určite máte každý nejaký zážitok a s ním spojené slová ktoré vám ten zážitok pripomenú). Tak je to aj s vôňami, sú našimi spojkami s minulosťou, ja osobne mám niekoľko vôní, ktoré keď pričuchnem, hneď sa ocitnem napríklad na danej dovolenke, kde som používala daný sprchový gel, alebo v danom období, keď som používala daný parfém, atď...a podobne by sa dalo pokračovať s ostatnými našimi zmyslami...áno, to je svet, ktorý si vytvárame, pomocou našich zmyslov, a ktorý nás častokrát drží v nadšení (ak zážitky, ktoré s týmto zmyslovým vnemom spájame boli dobré), alebo naopak nás privedie ku dnu (ak to bola viac trauma ako zážitok). Tak prečo sa necháme? Myslím prečo sa necháme a nechávame stiahnuť zmyslovými zážitkami raz dole, raz hore? Baví nás tá jazda na sínusoide? Alebo si vlastne ani neuvedomujeme, že sa vezieme? Lebo nie je zlé, keď sa tešíme, je treba si to vychutnať, a potom keď plačeme, tiež to netreba potláčať. Ale priznajme si, je to častokrát tak, že dlho pretrvávame v akejsi umelo nabudenej radosti, alebo naopak umelo prehĺbenej bolesti a spôsobujeme si tak utrpenie (v tom prvom prípade utrpenie z pádu po tej nebetyčne vysokej radosti, a v druhom prípade z toho nadbytku smútku a depresie).
Tak ako z toho von? Jednoducho, uvedomovať si prítomný okamih. Neprenášať sa do minulosti (a prehrávať si niečo čo sa stalo dookola), ani sa zbytočne nezaoberať budúcnosťou (aj tak to bude všetko inak). Prosto len buďme. A užívajme si tie okamihy. V dobrom, či v zlom.
Pred ôsmymi mesiacmi nám zomrela milovaná Barmuška. Nemecká doga, mala len šesť a pol roka, mala torziu žalúdka, už druhú, a v noci sme ju nestihli načas priviezť k veterinárovi. Príliš skorý odchod. Čo to so mnou spravilo? Jeden deň som celý ležala na posteli a tiekli mi prúdom slzy, nepretržite. Bol to najintenzívnejší smútok, ktorý som zatiaľ zažila. Našťastie mi zatiaľ nezomrel žiadny naozaj blízky človek z rodiny alebo priateľov. A Barmuška bola ako moje dieťa. A doteraz keď o nej rozprávam, alebo si na ňu spomeniem, tak sa mi tlačia slzy do očí. Aj práve teraz. Ale prečo? Veď už ju nič nebolí, a ja nie som nešťastná, len to jedno slovo Barma mi vyvolá takú reakciu. Ale ja ostávam nad ňou. Privítam ju, a pošlem ju tam, odkiaľ prišla. Ako nevítaného hosťa. Nechcem si umelo vytvárať smútok. Už som ho prežila, v slzách vyplavila všetko zlé, a už viac nemusím. Chcem sa predsa chystať na nové šteniatko, ktoré je už na svete J
A čo vy, tiež máte svoje osudové slová, vône, chute, zvuky?
