Takže som prišla do salónu, že chcem waxing nôh. Bolo tam asi šesť tých pracovníčok salóna, a len dvaja zákazníci, lebo doobeda sú všetci ešte buď v posteli alebo na raňajkách. Len ja som už mala trojhodinovku yogy a 20-minútovku jazdy na motorke za sebou. Tak ma zobrali dozadu na špeciálny stôl, a začali procedúru, tak ako som to popisovala. Ja pritom vždy zavriem oči, zážitok je tak väčší. Čaro spočíva v tom, že to nerobí len jedna Thajka, ale viaceré, majú pri tom akúsi neopakovateľnú súhru. Jedna nanesie vosk, druhá priloží látku, a hneď ako strhne, tá druhá už nanáša ďalší vosk....takže je to taká nepretržitá reťaz pocitov, príjemný (nanesenie vosku), nepríjemný (strhnutie plátna), a do toho ešte to ich thajské štebotanie, veľmi jemné, uspávajúce. Okrem toho sú tam väčšinou ďalšie Thajky, ktoré nemajú práve zákazníka, a sledujú ako tie tie dve robia, prípadne radia, chichocú sa, atď...
Tentokrát som mala ešte lepší zážitok, lebo keď to skončili, tak mi dali pohár vody, a potom som chvíľu sedela kým dopijem a odídem. Videla som jednu z nich ako si upravuje obočie, tak som si spomenula, že aj mne treba. A tak som ju poprosila, či by mi nevytrhala prebytočné obočie, veď to bude určite rýchlo. Pozrela na mňa, povedala len „yes, too much“ (áno, priveľa) a pustila sa do mňa. Ani ma neposadila do špeciálneho kresla, len tam na čakacej lavičke mi to začala robiť. A samozrejme, ako inak, ostatné Thajky sa potichučky zbehli k nej...jedna trhala obočie, druhá priniesla zrkadlo nech to viem priebežne skontrolovať, ďalšia si priniesla pinzetu a začala mi na nohách vytrhávať chĺpky, ktoré zabudli pri voskovej depilácii, ďalšia radila tej prvej, chytala mi obočie nad aj pod a dávala určite cenné rady, jedna staršia opodiaľ stále niečo mlela, ďalšia prišla a zobrala mi prázdny pohár vody, nech ho nedržím, a potom pribehla ešte jedna, a začala sa mi hrať s vlasmi, ušami, pochopila som že ich asi obdivuje, lebo použila thajské slovko „suaí“ ktoré poznám, a znamená „beautiful“ alebo krásne. A keď to skončili, a spýtala som sa koľko za to chcú, povedali 100 bahtov, niečo cez 2 eurá. „Len toľko?“ spýtala som sa, a oni len milo odpovedali, „for you“ pre Teba...
Bolo to úúúžasnéé, príjemné, neuveriteľné, namotali ma, a už som im sľúbila že prídem na relaxačnú masáž tváre, už sa neviem dočkať.
Čo je teda také výnimočné na ich prístupe? Mám pocit, že to je ich úprimná snaha poslúžiť zákazníkovi čo najlepšie, necítim z toho len potrebu zarobiť. A tiež akási ich pokora. Aj keď sú to silné ženy (také tie kvázi kmeňové tipy, vedeli by sa v prípade potreby aj pobiť – videla som to raz na vlastné oči), ale pri istých aktivitách sú pokorné, oddávajúce sa, slúžiace. Možno aj preto sem chodí tak veľa západných mužov si ich užiť. Žeby im toto v ich západnom svete plnom emancipovaných superžien chýbalo? Alebo je to len chuť po exotike?